Ešte predtým ako sa dostaneme k samotnému blogu by som rád povedal pár slov na úvod. Iva sa prednedávnom stala členkou nášho mikroteamu a ako sme sa postupne spoznávali a vymieňali si info, zistil som, že sa spolu s priateľom Gabom venujú vinárčeniu. Sám som tak trochu z vinárskeho kraja, no táto skvelá tradícia sa pomaly vytráca. Je to najmä kvôli tomu, že mladí ľudia nemajú na vinohrad čas, prípadne sa odsťahujú niekam za prácou.
A preto ma napadlo, že skúsime priniesť krátky „seriál“ o tom, ako vyzerá život s vinohradom. Iva Vám postupne predstaví ako a prečo s tým vôbec začali, aké odrody pestujú, s akými problémami dookola zápasia, no nazrieme aj do samotného sadu a pozrieme sa ako sa oň starajú, aká super akcia môže byť napríklad taká oberačka a v neposlednom rade si niektoré vína aj predstavíme.
Dosť bolo ale mojich „kecov“, dávam pomyselne slovo Ive.
Príjemné čítanie!
Mišo & Iva
Strekovské vinohrady zhora
Začíname! Držte si…poháre
Keď sa Mišo dozvedel, že jeho spolupisateľka (ja) sa venuje hobby vinárčeniu, nevedel prestať skrývať nadšenie. Až mu to jedného dňa nedalo pokoja a poprosil ma, aby som napísala niečo o tom, ako sa dvaja mestskí ľudia dostanú k vinohradníctvu a výrobe vína.
Vravím si, wau, to si mi naložil, písať zbožňujem, ale písať o nás, to je slušná výzva.
Tak kde to všetko začalo…
Mesta sme už mali celkom dosť a chcelo to uberať sa niekam mimo po víkendoch. Natrafili sme na starý vinohrad s peknou chatkou v obci Strekov a bolo rozhodnuté.
Ja, ktorá motyku či rýľ obľubovala asi ako mačka vodu, som pravdupovediac občas zaváhala, do čoho sme sa to pustili. Ale víkendy strávené na slnku vo vinohrade, pri grilovačke, s parádnymi susedmi a novými priateľmi mi veľmi rýchlo učarili. A takto sa začal písať príbeh malého rodinného vinárstva Vínomily Strekov.
Tak toto je Iva 
Ivina rodinka 
Večerná idylka
Ivin a Gabov vinohrad
Víkend čo víkend
Spočiatku sme si zisťovali všetko ohľadne prác vo vinohrade a učili sme sa na starom viniči základy. Spravili sme prvé víno, ktoré sa samozrejme nedalo piť. Ono totiž nie je jednoduché získať jednotné informácie a tak sme šli prvý pokus klasickým starým štýlom.
A vďaka „Síringu vlašskému“ a „Veltlínskemu sírenému“ sme hneď vedeli, akým smerom sa uberať nechceme.
Doteraz mám pred očami výraz priateľky, ktorá sa prišla pozrieť na náš nevydarený pokus o víno, a ako nás boleli líca od smiechu ešte niekoľko dní. Na šťastie nám ostala verná a dnes jej naše výtvory už veľmi chutia. Pochopili sme, že starý vinohrad nebude „vončo“, a tak sme pripravili pôdu a nasadili novú výsadbu. Rozhodli sme sa nielen pre odrody, ktorým okolité pôdy svedčia a ktoré sú pre tento región ikonické, ale aj pre niečo novšie. A tak u nás nájdete Rizling vlašský, Veltlínske zelené, Devín, Frankovku a Rulandské modré. No a víkend čo víkend vo vinohradoch mohol pomaličky začať.
Z vinice… 
…cez proces… 
…až do demižónu
Čo je viac?
Kým sme ešte nemali vlastnú úrodu, každú jeseň sme kupovali hrozno od susedných vinárov, aby sme si vedeli trénovať aj túto neľahkú disciplínu. Veď v konečnom dôsledku, chceli sme už ochutnať piteľné víno z vlastnej produkcie a bez pokusu/omylu sa to asi ťažko zaobíde. My sme sa v kľude rýpali v zemi a hrali s vinohradom, kým pes a najmladšia vinárka si užívali voľnosť vonku v prírode, čo je viac?
Po asi 3 či 4 rokoch sa začala objavovať aj prvá, tzv. panenská úroda. A to bol nádherný pocit. Nič sa nemohlo vyrovnať tomu, ako sme si na jeseň pozbierali vlastné strapce hrozna a víno nabralo hneď iný rozmer. Keď sa dvaja ľavorukí ľudia dokážu pustiť do vinohradníctva a neustále sa učiť a zlepšovať, tak je možné naozaj všetko…
Koniec 1. časti.
Pokračovanie čoskoro…
Text & foto : Iva Vančíková